Človeku nie je dobre samému, ale mnohí v dospelosti sami zostávajú. Keď však pozorujete deti, zistíte, že sú ako stvorené pre spoločnosť, bez problémov sa zoznamujú s inými na pieskovisku a dokážu sa pridružiť aj k cudzím.

Tvrdo bolestivá samota

Samota dokáže bolieť viac než čokoľvek iné, stáva sa základom pre ďalšie bolestivé myšlienky a uberá sily aj životný optimizmus. Mnohí v neskoršom veku zostávajú úplne sami a jediné, čo im zostáva, je čakanie na smrť. Znie to hrozne, ale je to tak. Len v Česku je vraj okolo milióna samotárov. Ako je to možné, keď človek je tvor spoločenský?

Hoci ľudia zažijú toľko dobrého v prítomnosti ostatných, aj tak sa občas uchyľujú do samoty. Dôvod býva zväčša rovnaký: bolesť zo zrady, podrazu, porušenia sľubu, z nevery. Často hrá úlohu aj krivda, zle rozdelený majetok, vydedenie, nespravodlivosť. Jednoducho – dotyčný sa už pridlho snažil, aby nakoniec získal rovnaké výsledky.

Prirodzená detská prítulnosť je postupom času narúšaná a jedinec je ošľahávaný ostatnými tak dlho, až je jeho únosná hranica pre bolesť prekročená. Potom sa začne svojich bolestí báť, bojí sa nadväzovať vzťahy, obrní sa proti druhým a vo finále zostane pre istotu sám.

Pozorujem rôzne štádiá postupného utiekania sa do samoty, ktoré vedú k zabetónovaniu sa do seba:

    1.     Nesprávnaprvotná výchova dieťaťa, keď už malý jedinec sa zle zapája do kolektívu;

    2.     zrada od priateľov v škole;

    3.     zrada od prvých lások;

    4.     rastúceosobné problémy, nepochopenie okolím;

    5.     nízke sebavedomie a strach z odhalenia;

    6.     neschopnosť presadiť sa;

    7.     strach z posmechu;

    8.     opakovanéneúspechy v láske;

    9.     opakovanéneúspechy v práci;

    10.   krivdy, ktoré vedú k zatrpknutiu. 

Často stretávam ľudí, ktorí boli kedysi veľmi populárni a známi, a pritom sa uzavreli do seba a stali sa z nich pustovníci. Mnohí bohatí ľudia, ktorých neženie do práce potreba zarábať, sa zavrú do svojich hradov a žijú pustovnícky život.

Sú však aj takí, čo nedokážu bez prílivu lásky a priazne druhých žiť a nájdu si cestu inokadiaľ. Ja ju nazývam zvieracou cestou – miesto človeka si nájdu psa. Je to totiž bezpečné riešenie. Pes nemá pochybnosti, vždy sa na vás teší, nepodrazí vás, nemusíte sa pred jeho oblizovaním umyť, nič nevyčíta. A pritom vám stabilne a nepodmienene ponúka to, čo ste u ľudí nemohli nájsť: priazeň, náklonnosť a lásku.

Vždy však možno začaťna sebe pracovaťa znova prežívať to pravé. Lásku a prijatie. Závisí to od toho, aby ste boli ochotní zapracovať na svojej hlave a zápisoch, ktoré sa tam počas trýznivého obdobia nahromadili. Mozog očistený od týchto nánosov je schopný pracovať podobne, ako keď ste boli malí.