A týmto heslom, aj keď už pred 43 rokmi, sa začal riadiť aj Michal Machuč, z Klčovian pri Trnave. Dnes čo chvíľa 65-ročný muž má za sebou 104 odberov. „Prvýkrát som daroval krv v roku 1974, keď mal kamarátov otec autonehodu. Vyzvali vtedy ľudí na darovanie krvi, a tak sme sa zobrali partia kamarátov, asi 5-6 chlapcov, a išli sme. A potom sme darovali pravidelne. A hoci sme nevedeli, komu pomôžeme, netrápilo nás to. Proste krv dostane ten, kto ju potrebuje. Niekto po operácii, ženy po pôrode, krvi je málo a aj darcov,“ hovorí dnes držiteľ Medaily profesora MUDr. Jána Kňazovického.

Slovenská magnéziová voda Gemerka, ktorá je partnerom pitného režimu pre darcov na odberných miestach Národnej transfúznej služby, sa ho rozhodla oceniť a prekvapiť tým, že našla prijímateľov krvi, ktorým transfúzia zachránila život. Tým mu chceli ukázať, že jeho darcovstvo malo veľký zmysel. A tak po tom, čo začiatkom mája absolvoval svoj posledný odber krvi v živote, ho navštívili doma. V rodinnom dome s veľkou záhradou, kde sa s láskou stará o dvoch psov, mačky, sliepky aj húsky, porozprával, čo ho celé roky viedlo k tomu, aby pomáhal ľudom, a ako žil, aby bol vždy dobrým darcom. 

Pospomínal si aj na to, ako sa za roky prístup k darcom zmenil. „Najprv bola pre nás len jedna miestnosť. V tej ste sa museli prezliecť, aj prezuť, dávali nám papuče aj rúško. Potom neskôr to už bolo oddelené, ľahli sme si na posteľ, ruku dali do otvoru – bolo odberové a ležiace oddelenie. Dnes si ľahnete na posteľ a hneď vedľa seba máte prístroj, ktorý vám ťahá krv do konzervy. Doba ide dopredu...,“ hovorí s tým, že podľa neho si voľakedy darcu viac cenili. Nehovorí pritom o financiách, pretože mohol darovať krv aj za peniaze, no on to vždy robil dobrovoľne a preto, aby niekomu pomohol. A postupne sa z cieľa 10 odberov, stalo 40, neskôr 80 a dnes sa prekročenou hranicou 100 odberov radí k malej skupine tých, ktorí sa tým u nás môžu pochváliť.

Jeho telo si totiž skoro na pravidelné odbery zvyklo. „Keď darujete pravidelne krv, telo si zvykne na ten kolobeh a niekedy sa stáva, že vám až vyrazí z nosa krv. V takých prípadoch som už vedel, že je to signál, že mám ísť opäť darovať.“ Pretože ako sám hovorí: „Jedna vec je istá - keď idete darovať krv, musíte vedieť, že ste zdravý. Na transfúzke vám totiž urobia rozbor krvi, a keď zistia, že máte nejaké problémy, nepustia vás k odberu. Takže človek vie, že je zdravý a ja som zatiaľ nemal žiadne vážne problémy. Pritom žijem normálnym životom, mám dobrú životosprávu, jem zeleninu, ovocie, mám pohyb.“ Ovláda všetky náležitosti toho, čo by mal jesť a čo nemôže pred odberom. „Moja žena mi vždy kúpi diabetické napolitánky, ráno si dám kávu. Nemám tak prázdny žalúdok a káva mi aspoň zdvihne tlak.“ Tú pije aj po odbere, aby ho nabudila, a potom ho už čaká teplý obed od manželky. A nezabúda ani na pitný režim. Vie, že po odbere krvi treba dodať telu aj chýbajúce minerály.  A určite by bol rád, keby bolo darcov stále viac a pridali sa aj mladí. „Mladým, aj tým, čo majú strach, môžem povedať len to, že sa nemusia báť. Čo sa týka evidencie a vstupnej kontroly, je to potrebné, ale prejde to rýchlo. A ak niekto neznesie, že mu pichajú do žily alebo neznesie pohľad na krv, na to mám jednoduchý recept - otočím hlavu nabok a nepozerám sa na to,“ opisuje spokojný dôchodca, v ktorého šľapajách dnes ide aj jeho syn.

A na záver radí: „Najlepší je tam ísť s tým, že niekomu pomôžem a tú chvíľu proste vydržať. Pretože aj keď je dnes doba pokročilá, máme rôzne prístroje a rôzne lieky, ešte sa nevymyslelo niečo, čo by nahradilo krv. Nedá sa totiž ničím nahradiť.“