Podľa Gimbutas všade tam, kde došlo k prvým revolučným objavom v oblasti materiálnej aj spoločenskej, bolo spoločné jedno: ženské kulty – uctievanie Bohyne. Naši predkovia uctievali Bohyňu v rôznorodých, ako v ľudských, tak aj zvieracích podobách. Bohyni pripisovali tiež zavedenie nových objavov – hrnčiarsky kruh, písmo, ale aj agrárny spôsob života.

Gimbutas bola výnimočnou vizionárkou. Spojila vedecký prístup s pozorovaním a intuíciou. Tento inovátorský postup a úplne nové „prekopanie“ našich dejín významne ovplyvnili celú škálu humanitných odborov. Jej interdisciplinárnym prístupom, nazývaným aj „archaeomythology“, sú ovplyvnené nielen súčasné psychoterapeutické školy, ale aj výtvarné a sochárske umenie, ktoré pracuje s archetypmi, mýtmi a symbolmi.

Veľká Bohyňa v mnohých prejavoch

Gimbutas na základe realizovaných vykopávok v oblasti „Starej Európy“ vyvracia názor o tom, že jej obyvatelia boli orientovaní iba na lov a dobýjanie. O prehistorických spoločenstvách hovorí ako o mierumilovných.  Svoje tvrdenie dokazuje početnými archeologickými nálezmi, ktoré naznačujú, že obyvatelia pravej Európy si zakladali na rovnosti pohlaví, rešpektovaní úlohy ženy a to vo všetkých sférach života.

Túto kultúru opisuje ako matrilineárnu s hlbokou vierou v plodivú silu prírody, ktorej  stred tvorí Veľká Bohyňa Života Smrti a Obnovy. Gimbutas o tejto Bohyni píše nielen ako o Bohyni plodnosti alebo Bohyni Matke, ale dopĺňa jej podobu, o zložitejšiu a komplexnejšiu predstavu, než si väčšina ľudí myslí.

Bohyňa nebola len Bohyňou-Matkou, ktorá ovláda plodnosť alebo Paňou Zvierat, ktorá určovala a dohliadala na plodnosť zvieracej ríše a celej prírody, či obávaná Matka, ktorá vzbudzuje strach. Popri týchto stelesňovala aj mnohé iné prvky.

V opakujúcich sa zobrazeniach ženského tela videla Gimbutas centrálny bod tak náboženského, ako aj spoločenského života skúmanej doby. Veľká Bohyňa bola jedna a stále tá istá, ale bola uctievaná prostredníctvom mnohých prejavov: ako Hadia Bohyňa Obnovy, Vtáčia Bohyňa a Hadia Bohyňa ako Živiteľka a pestúnka a v mnohých iných.

Marija Gimbutas a Stará Európa

Marija Gimbutas (1921-1994) bola uznávanou litovsko-americkou archeologičkou a inšpirátorkou moderných duchovných a umeleckých smerov, predovšetkým v USA a v západnej Európe. Svoj výskum orientovala na „Starú Európu“, územie, ktoré zohralo dôležitú úlohu v dejinách Európy. 

Stará Európa sa rozprestierala približne od severuEgejského a Jadranského mora až do strednej Európy, Južného Poľska a západnej Ukrajiny.  Gimbutas kultúru starej Európy datuje približne od roku 7000 p.n.l. do roku 3500 p.n.l.  Počas svojho aktívneho pôsobenia stála na čele stoviek vykopávok, prednášala na univerzitách, zúčastňovala sa konferencií a viedla rozsiahly výskum. Svoje poznatky zhrnula v rade publikácií, z nich najkomplexnejšia je kniha The Living Goddesses.(1999).

Jej práce významne ovplyvnili ženské hnutie v 80-tych a 90-tych rokoch dvadsiateho storočia, kedy západná spoločnosť po ekologických katastrofách začala hľadať nové hodnoty, ktoré by neboli založené na dominancii a ovládaní, ale na harmonickom partnerskom spolužití.

O archeologických prácach a interdisciplinárnom prístupe Marije Gimbutas, a tiež o tom, prečo súčasný akademický svet ťažko prijíma výsledky jej výskumov, sa dozviete na prednáške s názvom „Keď Boh bol žena“ dňa 12.3.2014 od 18:00 v Open Mind Centrena Opavskej ulici 26 v Bratislave.