|
||||
![]() V kolobehu života získavame a strácame. Priateľov, životného partnera, naše schopnosti, silu, a kompetencie, ktoré časom úročíme a delíme sa o ne so svojimi blízkymi a rodinou. Čas nám prinesie šedivý vlas, a tak ako sme v plnosti síl všetko získavali a tvorili, postupne už naše svaly nemajú tú pružnosť a naše rozhodnutia nie sú také pohotové.
Jeseň života môže znamenať pokoj v záhrade, radosť z vnúčat, ale aj stratu životného partnera, síl a pribúdajúce zdravotné ťažkosti.
Závislosť od pomoci druhých Starší vek dovoľuje obzrieť sa späť, získať nadhľad, prežívať spokojnosť so svojim prežitým životom, alebo naopak smútok z jeho nenaplnených možností. „Kvalita života je v staršom veku posudzovaná najmä dostupnosťou zdravotnej starostlivosti, keďže sa násobia zdravotné problémy. Menšia mobilita v staršom veku, či psychické problémy, môžu stupňovať závislosť od pomoci druhých, najčastejšie rodiny, alebo opatrovateľa. Zníženie pohyblivosti tiež prináša pokles sociálnych kontaktov a väčšiu izoláciu,“ hovorí Mgr. Klaudia Trojanová, klinická psychologička. Niekedy podľa jej slov choroba človeka oslabí natoľko, že si vyžaduje stálu zdravotnícku starostlivosť a vtedy rodina stojí pred závažným rozhodnutím, ako sa postarať čo najlepšie. Na Slovensku existujú viaceré možnosti inštitucionálnej starostlivosti, ktoré rodina často berie skôr ako krajné riešenie a využije ich viac v prípadoch závažnejších zdravotných ťažkostí, ako sú napr. Alzheimerova demencia a pod.
Boj z vlastným vnútrom Rozhodnutie či využiť služby inštitucionálnej starostlivosti pre svojho starého rodiča je vždy ťažké. Kdesi vo vnútri prežívame potrebu postarať sa osobne, na druhej strane to niekedy nie je v možnostiach rodiny. „Niekedy práve progregujúca demencia prináša do rodinných vzťahov napätie, frustráciu, podozrievavosť, čo vyčerpá emocionálne zdroje opatrujúceho príbuzného a urýchli rozhodnutie k hľadaniu aj inej starostlivosti. Môžu sa objaviť výčitky, pocity viny, že sme starostlivosť nezvádli sami,“ konštatuje psychologička. Nech sa už rozhodneme akokoľvek, nemali by sme vyčleniť z rozhodovania samotného seniora a to v prípade, že jeho schopnosť rozhodovania o sebe nie je narušená. Jeho súhlas s inou formou starostlivosti pomáha následne lepšej adaptácií v novom prostredí. Rovnako je dôležité rešpektovať jeho potrebu súkromia a kontinuity udržiavania rodinných väzieb. Kontakt s rodinou tak zostáva naďalej dôležitou súčasťou a hodnotou v živote seniora. „Rozhodovanie je jednoduchšie, ak máme dostatok informácií. Môžeme si zariadenie overiť napríklad osobnou návštevou, rozhovorom s personálom alebo aj jeho obyvateľmi – seniormi,“ hovorí K. Trojanová.
![]() |
||||
|